Kategórie
Deti a pohyb Domov

Rozhovor s krasokorčuliarskou legendou Agnesou Búřilovou

Agnesa Búřilová, úspešná krasokorčuliarka, reprezentatka ČSSR na zimnej olympiáde v Innsbrucku a trénerka, ktorá vychovala aj nášho „Jumping Joa“ – krasokorčuliara Jozefa Sabovčíka. Právom patrí medzi krasokorčuliarske legendy a my v Jumping Joe sme poctení, že trénovala aj na našom ľade. S pani Agnesou sme sa rozprávali o dnešných deťoch a športe.

Prenesme sa v čase na tréning s vami o pár desiatok rokov späť. Ako si spomínate na trénovanie detí, z ktorých sú dnes dospelí?

Deti boli cieľavedomé, mali rešpekt pred trénerom a snažili sa plniť tréningové zadania samozrejme nie vždy sa s nimi pracovalo jednoducho, veď deti sú deti, ale všetko prebiehalo v pokojnej atmosfére. Celkove musím konštatovať, že výchova v rodinách aj v školách bola prísnejšia. Rodičia nezasahovali do tréningového procesu a v prípade potreby boli nápomocní.

V čom vidíte najväčšie rozdiely s dnešnými deťmi?

Deti v minulosti boli samostatné, cieľavedomé, zodpovedné a snažili sa plniť príkazy trénera, hlavne boli sústredené na svoj tréning. Každý z nich mal v ročnom tréningovom pláne cieľ – do akého miesta sa na pretekoch musí umiestniť a čo sa v danom roku musí naučiť. Pri nesplnení vypadli zo strediska vrcholového športu a tým mali podstatne horšie tréningové podmienky. Tým, že bola jednotná výchova – rodina, škola, šport sa všetky menované charakterové vlastnosti upevňovali. Rodičia mali viac času na deti a ich výchovu a viedli ich k spoločenskému správaniu. Nie som už v tréningovom procese priamo, tak sa mi ťažšie vyjadruje k dnešným deťom. Dnešné deti sú nesamostatné, nesústredené, nie vždy realizujú príkazy trénera. Na tréningoch sú veľmi rozptýlené. Nemajú pocit, že keď chcem niečo dosiahnuť musím poctivo pracovať.

Akoby ste zhodnotili charakter a náturu dnešných detí, ktoré stretávate vo svojom okolí i na športových tréningoch?

V minulosti sa deti k rodičom, učiteľom, trénerom správali s určitým rešpektom a úctivo. Vedeli pozdraviť, ospravedlniť sa a rešpektovať pokyny. Dnešné deti nepristupujú k dospelým s takou úctou ako kedysi, sú sebavedomejšie, hravejšie a v niektorých môžeme pociťovať náznak drzého správania, samozrejme, nemôžeme ich dávať do jedného vreca. Všetko závisí od výchovy a prístupu rodičov.

Myslíte si, že deti majú dostatok možností na aktívny pohyb?

V dnešnej uponáhľanej dobe je málo priestoru na aktívny šport. Ihriská boli väčšinou zrušené a zívajú prázdnotou. Rodičia sa boja púšťať samotné deti von si pobehať, zahrať futbal atď., ako za starých čias, kde si deti prirodzenou cestou budovali všeobecnú zdatnosť a pohybové návyky. Ani v školách hodiny telesnej výchovy nie sú na úrovni našich časov. Deti nevedia behať, žiadne gymnastické prvky, šplhať atď. okrem toho rodičia deti veľmi zaťažujú a vodia ich na množstvo iných záujmových krúžkov, tak na pohyb ostane málo času.

Čo je podľa vás kameň úrazu, ktorý stojí za „sedavou kultúrou“ našich detí – digitálna doba, zaneprázdnenosť rodičov, nevytvorené podmienky pre šport.

Rodičia v dnešnej dobe sú veľmi zaneprázdnení a o obavy straty zamestnania majú málo času venovať sa deťom. Doba sa zmenila, svet je digitalizovaný a tak deti trávia veľa času za počítačmi. Veľa rodín nemá čas ani na relax v prírode. Športovať v tejto dobe nie je len otázka chcenia a možností, ale aj financií.

Ako reagujú rodičia na konštruktívnu kritiku svojich detí?

Ako som vyššie spomínala, rodičia vynakladajú značné financie na športový tréning, tak si myslia, že môžu zasahovať do tréningového procesu. Každý rodič si myslí, že má najnadanejšie dieťa a preto kritiku nie všetci znášajú dobre. Tento moment nevplýva na deti dobre, pretože aj za zle vykonanú prácu je obviňovateľ nie dieťa, ale niekto iný čo v ďalšom slede začnú využívať. Rodičia by sa vôbec nemali zúčastňovať tréningov. Treba to brať ako vyučovanie v škole. Za našich čias rodičia chodili na takzvané otvorené tréningy raz za týždeň.

Čo môžeme my ako rodičia urobiť, aby naše deti dostali dostatok aktívneho pohybu a zároveň v sebe začali budovať pozitívne charakterové vlastnosti ako disciplína, rešpekt, vnútorná sila, odhodlanosť i ambicióznosť.

  • Rodičia by mali zdôrazňovať prístup k tréningovému procesu, upozorňovať na nesústredenosť a chyby správania k trénerom a okoliu.
  • Vysvetľovať, že len poctivým tréningom môžu dosiahnuť želané výsledky
  • Vyžadovať pravidelnosť tréningov a presnú dochádzku
  • Maximálna spolupráca s trénerom a vyžadovať rovnaké hodnoty
  • Vytyčovať ciele, ktoré chcú dosiahnuť
  • Zaradovať do tréningového procesu okrem špeciálnej prípravy aj všeobecnú a tak rozvíjať všetky pohybové schopnosti
  • Len poctivou prácou a prekonávaním seba samého, dochvíľnosťou na tréningy a pravidelnosťou postupne zdokonaľujeme charakterové vlastnosti
  • Všetko spolu – rodič – dieťa – tréner